Zaujímalo by ma, či ste si niekedy v živote už položili jednu otázku. Ak áno, či ste ju zhodnotili natoľko, aby vám dokázala pomotať hlavu dostatočne. Ak by sa tak nestalo, tak by to bolo znakom, že ste ju nezobrali dostatočne vážne a nerozmýšľali a ste nad jej odpoveďou reálne, možno za to mohol strach... Preto vás vtiahnem do príbehu, v ktorom hlavnou úlohou budeš Ty!...Človek...
Ležal na posteli. Viečka mu oťažievali takou rýchlosťou, že to nedokázal postrehnúť, lebo keby predvídal, že zaspí, určite by sa ešte premáhal, lebo spánok nebol v tejto chvíli dosť dôležitý. Hodiny ubiehali tak ľahko a rýchlo, len tiché prázdno tmy, tmy v spánku. Kto by tušil, že sa v nej objaví práve toto malé, neustále sa približujúce svetielko. Zo svetielka svetlo...a keď ho dostatočne ožiarilo, začal plakať. Nie, oči mu nič nedráždi, vychádza to z neho. Cítil ľútosť a obrovskú ťarchu svojich činov. Ťaží ho celá tá zodpovednosť. Jeho duša postrehla vetu. Vetu, ktorá nebola počuteľná fyzicky, lebo prekračovala hranicu osobnosti. To veľké tajomstvo bolelo viac ako čokoľvek iné, lebo to bolo nečakané a on nebol pripravený a vedel, že prezradiť ho, by znamenalo zabiť iných...
Zobudilo ho slnko. Dralo sa pomedzi žalúzie. Bolo päť hodín ráno a on si uvedomil, že začína nový deň. Ešte nikdy nevidel vychádzať slnko v takom svetle. Bolo to zvláštne. On dobre vedel, že tento deň bude nádherný, no zároveň obyčajný.
Neprekvapovalo ho, že si musel utrieť slzy, lebo si bol istý, že to, čo sa stalo v noci bolo skutočné a stále mu vírila v hlave tá REČ, určená iba jemu: Dnes som Ťa prišiel pozvať a zajtra Ťa budem čakať presne o takomto čase tu budeš kráčať bosý a nahý za "Slnkom",
za Mnou...Prosím neplač, veď nemáš prečo...zajtra sa staré skončí a nové sa začne. Zajtra zomrieš! Ja aj Ty dobre vieme, prečo až zajtra;-)
Pre tých menej bystrích, otázka znie: Ako by si strávil deň, keby si vedel, že je posledný... môžte kľudne napísať do komentárov...
Komentáre
to je jednoduche
simple answer :)
no...
zaujimave
to rozlúčenie som myslela ..